Skialpinistická klasifikácia túr a zjazdov

Obtiažnosť skialpinistického výkonu a lyžiarskeho zjazdu je veľmi závislá na snehových a poveternostných podmienkach. Práve podmienky (vietor, teplota, orientácia, ale aj psychická a fyzická pripravenosť lyžiara) najviac ovplyvňujú úspech či neúspech celej akcie. Pri tých najnáročnejších či najproblematickejších zjazdoch sa mnohokrát čaká na vhodné podmienky aj niekoľko sezón. Preto je problematické vytvorenie tak precíznej klasifikácie pre skialpinistické túry a extrémne zjazdy ako je klasifikácia obtiažnosti lezeckých ciest. Každý skialpinista musí počítať s rozdielmi medzi klasifikáciou uvedenou v sprievodcovi a skutočnou obtiažnosťou cesty, s ktorou sa stretne v teréne v danom čase. Tí, ktorí už listovali v lyžiarskych sprievodcoch viacerých alpských krajín sa stretli s rôznymi stupnicami. Je vytvorených niekoľko stupníc, ktoré sú používané prevažne regionálne, najmä v alpskej oblasti a s rôznymi obmenami sa zavádzajú aj v krajinách s mladšou skialpinistickou históriou (Slovensko, Poľsko, Slovinsko, Česko, Španielsko, Rusko).
 
Základné klasifikácie a ohodnotenie svahov vychádzajú z toho, čo lyžiar potrebuje poznať aby sa vedel pripraviť na zjazd (sklon svahu, dĺžka trasy, expozícia terénu, prevýšenie). Klasifikácie však ohodnocujú obtiažnosť za štandardných podmienok. Tu je teda dôležité uvedomiť si čo môžeme rozumieť pod pojmom štandardné podmienky:

-         dobrá poveternostná situácia, optimálna viditeľnosť, vhodná teplota pre daný typ svahu, slabý vietor

-         stabilné a normálne snehové podmienky (ideálny sneh)

-         dobrá psychická a fyzická kondícia

-         dobrá výstroj, malý ruksak

Ideálny sneh – najdôležitejší faktor určujúci štandardné podmienky. Práve výber správneho snehového podkladu je kľúčom k úspechu. V ľade je väčšina ťažkých zjazdov nezjazdná a príliš riskantná. Na dobrý sneh najčastejšie natrafíš na jar, tu si však treba tiež vybrať vhodný čas dňa, prevažne je to dopoludnia, kým sneh príliš nezmäkne. Avšak ideálne podmienky sú len málokedy, zimné podmienky sú veľmi premenlivé. Najčastejšie počas jednej túry natrafíš aj na viacero snehových vrstiev. Často krát v samotnom jednom kuloáre môžeš mať vrch zľadovatený, v strede prašan a v dolnej časti mokrý, ťažký sneh. V praxi sa totižto môžme stretnúť so situáciou vytvorenou aktuálnymi podmienkami, takže aj ľahší terén nám môže spôsobiť väčšie problémy pri zhoršených podmienkach.

Rozdelenie klasifikácií a ich charakteristika:

V alpskej literatúre sa môžete stretnúť s 3 základnými typmi klasifikácii:

1)      Alpská stupnica  (UIAA - švajčiarsky alpský klub)

2)      Stupnica „Traynard“– bodová klasifikácia

3)      Stupnica „Toponeige“ (francúzska stupnica)

Alpská stupnica pre zjazdy vznikla z rovnakej alpskej stupnice určenej pre horolezecké výstupy v 80tych rokoch. Je založená na všeobecnom ohodnotení túry, čo je súhrn množstva faktorov, z ktorých je asi najdôležitejšia technická náročnosť zjazdu. Týmto faktorom sa asi väčšina z nás riadi, keď si vyberá túru na lyžovanie. Ďalej táto klasifikácia zahrňuje aj dĺžku cesty, podiel ťažkých úsekov pri výstupe a zostupe, ale aj objektívne nebezpečenstvo ako je výskyt trhlín, sérakov, skalných prahov a obtiažnosť celej akcie z pohľadu dostupnosti terénu (dĺžka a náročnosť prístupu).
Táto všeobecná klasifikácia preberá klasickú klasifikáciu UIAA, známu všetkým alpinistom a modifikuje ju pre zjazdy, kde škála tvoriaca celkovú klasifikáciu ide od F (ľahká) po ABO (ukrutné). Toto tu je však klasifikácia pre lyžovanie, nie pre alpinizmus, preto terén môže byť ohodnotený stupňom TD pre lyžovanie, zatiaľ čo pre alpinizmus to môže byť len AD.

Pridaním znamienka + (viac) a – (menej) sa klasifikuje medzistupeň, teda že ide o zvýšenie alebo zníženie o pol stupňa danej hodnoty.

Expozícia predstavuje riziko, ktorému musí lyžiar čeliť vo forme prekážok pri eventuálnom páde ako je zúženie kuloáru, skalný prah, trhlina, serak.
Pri lyžovaní strmých svahov sa expozícia mení v závislosti od snehových podmienok. Napr. už nad 400 je nebezpečenstvo pádu na zľadovatenom snehu podstatne väčšie ako v prašane.
Výsledná klasifikácia lyžiarskej túry, teda celková jej náročnosť je založená na posúdení celkovej úrovne predpokladaných ťažkosti a ich trvania, nadmorskej výšky a dĺžky túry. Táto klasifikácia je konečná a používa sa na vzájomne porovnanie túr. Vyššie spomenuté kritéria sú návodom ako zaradiť túru v rámci klasifikácie, ale nie sú absolútne. Priama, nekomplikovaná cesta v neexponovanom svahu so sklonom 450 nemusí byť nevyhnutne klasifikovaná ako TD len na základe sklonu svahu. Ak zvyšok cesty je jednoduché, ľahké lyžovanie, môže byť spokojne klasifikovaná ako AD+.

Táto klasifikácia je často použitá v kombinácii s Traynard stupnicou pre kľúčové miesta zjazdu. Týmto spôsobom klasifikácia vyjadruje celkovú obtiažnosť túry ako celku spolu s najobtiažnejším miestom zjazdu.

Traynard stupnica je založená na bodovom hodnotení najstrmších a najexponovanejších úsekov v teréne, ktorý je inak všeobecne ľahší a menej náročný. Vytvoril ju alpinista Philippe Traynard z Grboblu na základe pôvodného starého systému „Blachere“. Posudzuje sa tiež pri vyššie definovaných štandardných podmienkach. Je to prehľadná, jednoduchá stupnica so 7 stupňami, ktoré dávajú lyžiarovi dobrý prehľad o náročnosti zjazdu. Je to jediná klasifikácia konkrétneho najťažšieho miesta zjazdu:

V rôznych modifikovaných verziách sa aj pri tomto hodnotení používajú znamienka + a - na klasifikáciu medzistupňa. Táto klasifikácia predpokladá štandardný sneh. Pojem štandardný je však diskutabilný, najmä pri strmších svahoch. Všeobecne však platí, že za štandardné sa považujú také podmienky, ktoré dobrý lyžiar hodnotí ako relatívne bezpečné, čo je samozrejme tiež subjektívny pocit.

Stupnica Toponeige

V 1990 francúzsky novinár a alpinista Volodia Shahshahani publikoval niekoľko skialpinistických sprievodcov, kde navrhol precíznu klasifikáciu, ktorá by lepšie identifikovala náročnosť zjazdu a skialpinistickej túry. Tento systém hodnotenia je známy pod názvom „Toponeige“ stupnica alebo „VOLO“. Táto stupnica je najpoužívanejšia vo Francúzsku vo všetkých nových sprievodcoch, avšak tiež z rôznymi obmenami. Jej základným princípom je odlíšenie klasifikácie pri výstupe a klasifikácie pri zjazde. Skladá sa z 3 hodnôt, ktoré informujú lyžiara o náročnosti cesty:

-         obtiažnosť výstupu

-         obtiažnosť zjazdu

-         hodnota expozície

Aby sme dobre poznali obtiažnosť túry je potrebné mať prehľad o všetkých 3 hodnotách ale aj s pridaním informácii o objektívnom nebezpečenstve (ľadovcové podmienky, snehové podmienky v danom čase).
Obtiažnosť výstupu je hodnotená alpskou stupnicou, založená na klasickej alpinistickej klasifikácii UIAA:

Na vyjadrenie medzistupňa môžu byť pridávané znamienka + a –. Táto klasifikácia pre výstup používa síce tie isté označenia ako alpská klasifikácia pre zjazdy, ale nevyjadruje to isté. Vo VOLO stupnici hodnota AD alebo D je opis len výstupovej trasy, kým v alpskej stupnici je to opis celej túry vrátane zjazdu a expozície. Aj vo Volo stupnici ohodnotenie výstupu zahrňuje tradičné alpinistické faktory (odľahlosť túry, nadmorskú výšku, dĺžku túry a prevýšenie).

Obtiažnosť zjazdu:

Tu sa posudzuje samostatne technická obtiažnosť cesty pre lyžovanie. Škála má 5 základných stupňov od ski1 po ski5:

Každý „ski“ stupeň sa ešte delí na 3 podkategórie (3.1, 3.2, 3.3), napr. stupeň ski 5 je otvorený smerom hore a tak sa môžeme stretnúť s hodnotami od 5.1 do 5.4 a v budúcnosti aj 5.5:

Hodnotenie expozície:

Na rozdiel od alpskej stupnice, stupnica Volo priamo hodnotí expozíciu. Expozíciu určuje charakter terénu, ako je strmosť svahu, dĺžka a zakrivenie kuloáru, prekážky na svahu (skalné prahy, séraky, trhliny), ktoré môžu lyžiarovi pri eventuálnom páde spôsobiť zranenia, alebo až smrť. Samozrejme aj hodnota expozície závisí od snehových podmienok, takže si treba uvedomiť nasledovné:

-         od 30° je nemožné zastaviť pád na zľadovatenom snehu

-         od 40 - 45°  je nemožné zastaviť rozbehnutý pád aj na bežnom snehu

-         od  50° ak sa nepodarí zastaviť pád okamžite, tak je nemožné ho zastaviť aj v hlbokom snehu.

Stupnica Volo hodnotí expozíciu 4 stupňami:

Hodnotenie expozície však nezohľadňuje objektívne riziká (pád kamenia, sérakov, lavíny), takže každý lyžiar musí podľa poveternostných a snehových podmienok sám zhodnotiť situáciu v danom čase. Expozícia je kritický faktor práve v skialpinizme, pretože lyžiar nepoužíva lano na istenie. Možno niekto nebude súhlasiť, ale doba istených zjazdov (čo bolo prevažne v 70 rokoch) je už preč. Výnimkou sú však ešte aj dnes niektoré problematické miesta, kde pri prvozjazde je možné tolerovať priistenie sa, alebo v pasážach ktoré sa obvykle prekonávajú týmto spôsobom a zlaňujú sa.

Príklad na porovnanie doteraz spomenutých klasifikácii

ohodnotenie stupňa obtiažnosti zjazdu v Whymper kuloári (Aiguille Verte): alpská stupnica = TD+, traynard stupnica = S6, Toponeige stupnica = AD+, 5.3, Exp3.

---

Ďalšie klasifikácie, ktoré sú známe napr. zo Slovinska alebo z Vysokých Tatier poľských i slovenských sú modifikáciou vyššie spomenutých klasifikácii s použitím severoamerického označenia obtiažností rímskymi číslami v 7 dielnej stupnici, ktorá je ekvivalentná alpskej stupnice pre zjazdy. Kým však severoamerická a slovinská stupnica označujú rímskymi číslami obťiažnosť celkovej túry, Štofanova klasifikácia, ktorá bola použitá vo vydanom sprievodcovi „Extrémne lyžovanie“ označuje len najťažšie miesto zjazdu.

Medzistupne sa označujú znamienkami + a -. Náročnosť sa zvyšuje exponovanosťou svahu a opisuje sa slovne (mierne exponovaná, exponovaná, veľmi exponovaná).

Slovinsko je krajina s bohatou históriou extrémneho lyžovania a s množstvom lyžiarov európskeho a svetového mena. Klasifikácia, ktorú nájdete v slovinských sprievodcoch je kombináciou severoamerickej 7. dielnej stupnice, ktorá ohodnocuje všeobecnú obtiažnosť (podobne ako alpská stupnica) a Traynard stupnice na ohodnotenie najťažších miest zjazdu, čiže vlastne používajú kombináciu Alpskej stupnice, len s označením rímskymi číslami s Traynard stupnicou, čo je podľa môjho názoru najvhodnejší spôsob na klasifikovanie túr a zjazdov. Niekoľko príkladov túr ako ich opisuje slovinská klasifikácia:

-         Grossglockner, Pallavicini kuloár:  V, miesta S6

-         Schareck, Centrálny kuloár: V-, miesta S5

-         Triglav, SV stena (zo sedla na lednik): IV+, miesta S5

-         Triglav, S stena (slovinská cesta): VI, miesta S6.

V rámci tvorby internetového sprievodcu svojich zjazdov Miroslav Peťo zaviedol svoje hodnotenie obtiažnosti lyžiarskych túr. Je založené na troch hodnotách: hodnotenie celkovej obťiažnosti túry, ktorá ma tri základne stupne obtiažnosti  - modrá , červená a čierna. Každá z nich sa ďalej člení na ďalšie tri stupne – ľahká , stredná a ťažká.

Na ohodnotenie najťažšieho miesta zjazdu používa stupnicu technickej obtiažnosti S1 – S6, ktorá ale nie je ekvivalená s Traynard stupnicou. Jej hodnoty sú o stupeň nižšie ako sa udávajú v Traynard stupnici. Expozíciu zjazdov hodnotí v stupnici E1 – E4, ktorá je ekvivalentná stupnici expozície z Toponeige systému.